Veru nepredpokladal som, že mi potrvá dva mesiace, kým si znova nájdem chvíľku na spomienky. Poviem Vám, dospelácky život v hlavnom meste je ťažký. Skoro vstávať, posťažovať si na dopravu, na cestárov, na páchnucich bezdomovcov v MHD-čke, stráviť 8 hodín v práci a potom znova tá nešťastná doprava a unavený návrat do svojho príbytku. Niekde medzi tým sa treba najesť, kde-tu niečo vybaviť, s niekým sa stretnúť a ak zvýši kúsok energie, tak aj iná aktivita, ktorá sa dá v lepšom prípade nazvať záľubou. Ak si človek nedá pozor, dni, ba možno aj týždne, mu začnú unikať pomedzi prsty. Až choroba mi pomohla trošku spomaliť. Mojej duši konečne umožnila rozhliadnuť sa do všetkých strán a nehľadieť len priamo ako ťažný kôň s klapkami na očiach. V istom zmysle sa dá povedať, že som vďačný tomu vírusu a jeho kamošom, ktorí mi v hrdle pílou režú do hrtana a v nose lopatami prehadzujú haldy hlienu.