Spomienky na Nórsko - 2. Expedícia začína

Autor: Tomáš Katriňák | 18.2.2013 o 21:52 | Karma článku: 6,69 | Prečítané:  935x

Veru nepredpokladal som, že mi potrvá dva mesiace, kým si znova nájdem chvíľku na spomienky. Poviem Vám, dospelácky život v hlavnom meste je ťažký. Skoro vstávať, posťažovať si na dopravu, na cestárov, na páchnucich bezdomovcov v MHD-čke, stráviť 8 hodín v práci a potom znova tá nešťastná doprava a unavený návrat do svojho príbytku. Niekde medzi tým sa treba najesť, kde-tu niečo vybaviť, s niekým sa stretnúť a ak zvýši kúsok energie, tak aj iná aktivita, ktorá sa dá v lepšom prípade nazvať záľubou. Ak si človek nedá pozor, dni, ba možno aj týždne, mu začnú unikať pomedzi prsty. Až choroba mi pomohla trošku spomaliť. Mojej duši konečne umožnila rozhliadnuť sa do všetkých strán a nehľadieť len priamo ako ťažný kôň s klapkami na očiach. V istom zmysle sa dá povedať, že som vďačný tomu vírusu a jeho kamošom, ktorí mi v hrdle pílou režú do hrtana a v nose lopatami prehadzujú haldy hlienu.

Od decembra som si neraz hovoril, keď si už to svoje rozprávanie začal, tak ho aj dokonči. Milí čitatelia, prosím, odpustite, nerobím to kvôli Vám. Je to len taký experiment s mojím vnútrom. Hókus-pókus môjho ja. Skúška z predmetu duševné obrodenie. Tak nebudem viac fantazírovať a hor' sa do Nórska.

1. deň (29.6.2012), Oslo - Hov (138 km)

Prebudil nás dážď. Na terase našich hostiteľov stepovaním vyklopkával melódiu, ktorá však nám neznela vôbec prívetivo. Chtiac-nechtiac sme sa začali pripravovať na cestu a v tichosti sme vzývali Perúna, aby svoje mračná zahnal preč. Neviem, či to bol on, ale niekto tam hore si z nás robil srandu. Dážď občas provokačne ustal a spoza mraku na pár sekúnd zasvietilo slniečko. Za pár minút však už zase lialo. V jednej z takýchto provokačných prestávok sme sa vydali na cestu.

Pred štartom

Chceli sme veľmi povrchne preletieť centrom mesta, odfotiť nejakú povinnú atrakciu v Osle a hneď vyraziť smer sever, kam nás to lákalo omnoho viac. Nedostatky našej prípravy nenechali na seba dlho čakať. Nedôkladne som si upevnil brašne na nosiči. Stačilo trafiť na ceste výmoľ, brašňa vyletela z háčikov a ja som ju za sebou ťahal len na poistnom gumicuku. Drobný trapas pred autobusovou zastávkou.

Matej si pre zmenu neustále zakopával pätami o brašne. Na svojom novom bicykli mal športové klipsové pedále, čo mu nedovoľovalo variovať polohu chodidla. Problém sa ukázal byť natoľko vážny, že si vyžadoval opravu, a tak sme si pred nórskym parlamentom spravili drobnú servisnú pauzu.

Servis pred nórskym parlamentom

Počasie nás zatiaľ jemným prehánkovým klopkaním na čelo upozorňovalo, že sme sa veru nemali obliekať do krátkych tričiek. My sme ho však nepočúvali. Expedícia sa začala, odteraz my sme tu páni a bude tak, ako povieme. Hovno. Príroda nás zakrátko prefackala. Pustili sme sa teda na sever. Mobily s GPS nám najprv pomáhali vysomáriť sa z ulíc nórskeho hlavného mesta, až sme sa dostali na cestu č. 4, ktorá nás mala vyviesť z mesta. Spočiatku plní elánu sme šliapali do pedálov a ako stopárske psy, ktoré zavetrili stopu koristi, sme sa hnali cyklistickým chodníčkom do neznáma.

Začalo pršať. Riadne. A my sme naďalej klamali sami seba. Že prestane. Že my tomu ujdeme. Že sme hrdinovia a nemusíme sa obliekať. Za pár minút som bol mokrý aj pod nechtom malíčka ľavej nohy. Až hádam po polhodine sme v jednom podchode doplnili palivo (banány) a z batožiny vytiahli niečo proti dažďu. Mal som so sebou takú pončo-pláštenku za pár korún. Bola žltá a ja som v tom doslova vyzeral ako zmoknuté kura.

Zmoknuté kura

"Cesta z Oslo bola strašná. Obliekli sme sa do krátkych nohavíc a tričiek dúfajúc, že sa počasie zlepší. Namiesto toho sa nám dostalo len dažďa, zimy a vetra. Ako sme zisťovali, že nad počasím nevyhráme, pribúdali na nás vrstvy oblečenia. V kritický moment, keď sme premrznutí hľadali miesto na odpočinok sme našli futbalové ihrisko s priľahlou budovou a veľkou terasou. Konečne miesto, kde si uvaríme polievku a prezlečieme premočené veci. Okrem polievky sme sa zahriali aj pikantnými papričkami. Dážď však stále neustával, a tak voľky-nevoľky sme sa vydali ďalej na cestu. Slnko sme uzreli po 80 km. (Travel Notes, 30.6.2012)"

Teplá polievka

Myslím, že to bolo v mestečku Brandbu, keď nás slnečné lúče pohladili po chrbte. Zároveň sme sa rozhodli zísť s frekventovanej štvorky na menej frekventovanú 34-ku, ktorá sa tiahla na sever pozdĺž dlhokánskeho jazera Randsfjorden. Konečne sme si mohli cestu užiť. Žiadne obrovské stúpanie a cesta takmer bez premávky. Posledné zvyšky síl nám tak nezmyl dážď a pár kilojoulov zostalo aj na úsmev.

Nepamätám si už presne názvy miest, ale podľa mapy to mohlo byť v dedine Fall, keď sme si na benzinke dopĺňali vodu do fliaš. Bolo desať hodín večer a mňa pomaly začínala chytať panika, kde túto noc budeme spať. Bol som strachopud. Zviazaný pravidlami a zvykmi z východoslovenského malomesta, v ktorom som vyrastal. Môj brat mi len nato odvrkol: "Dneškaj ani zaboha stavac stan nebudzem. Kukaj, tam je bistro, hybaj na kebab." Od jazera sa tiahla hustá hmla a predpoveď na ďalší deň nebola priaznivá, čo sme zistili na internete (bistro malo wifi). Akísi ľudia nám vraveli, že v ďalšej dedine je kemp. Tak sme si utreli ústa od mastných hranoliek a vydali sa hľadať nocľah. Do kempu sme došli za tmy. Asi sme si cez deň vytrpeli dosť a nebesá nás chceli nejako odmeniť, lebo majiteľ nám prenechal izbietku, aj keď sme platili za stan.

Oáza záchrany

V tejto oáze záchrany naše unavené a zmoknuté srdiečka pookriali. Premočené háby sme rozvešali nad neveľký elektrický radiátor. Sprcha nikdy nezahriala tak ako vtedy. Matej: "No vidziš! Rečoval som Ci, že dneškaj stan stavac nebudzeme!"

2. deň (30.6.2012), Hov - Lillehammer (80 km)

Na cestu sme vyrazili v rozumný čas - 9:30. Chyžku sme pred odchodom z veľkej vďaky riadne vyzametali.  Chceli sme si aj naďalej užívať málo frekventovanú vidiecku cestičku č. 34, tak sme sa vydali smer Dokka. Bola sobota a my sme si pred miestnym obchodným centrom spravili väčšiu zastávku na doplnenie zásob. Ja som uskutočnil ešte jeden nákup navyše. Sám seba som presvedčil, že v žltej kuracej pláštenke sa s počasím nedá rovnocenne bojovať. Kúpil som si nepremokavú bundu s prelepenými švami za 200€. Áno, (slovom) dvesto eur. Keď som toto doma komukoľvek zvestoval, išiel si neveriacky krk vykrútiť. No čo už, mal som na to svoje dôvody. A v Nórsku je všetko niekoľkokrát drahšie ako u nás, tak som to musel rešpektovať. V Dokke sa akurát konali lokálne cyklistické MTB preteky. Pri výjazde z mesta sme sa na moment dokonca zamiešali medzi pretekárov, za čo nás miestni odmenili úsmevom a potleskom.

Ako som už raz niekde spomínal: chyby sa ukážu ako chyby, až keď ich spravíte. A my sme spravili chybu, že sme zanedbali prípravu expedície. Ak by sme trošku viac gúglovali, určite by sme vedeli, že do Lillehammeru je lepšie ísť cez Gjøvik ako cez Dokku. Do cesty sa nám postavil sviniar-kopec. Občasne nás utešovalo mierne klesanie, ale za zákrutou sa na nás už opäť rehotal obrovský stupák. Teraz si uvedomujem, že tí dvaja boli asi dohodnutí a z podobných pseudodobrodruhov si strieľali ako voľakedy Andrássy a Vácvalová v skrytej kamere. A aby bolo naše utrpenie ešte komickejšie, pridal sa aj chumaj-dážď. Zlialo nás tak rýchlo, že moju novú ultraodolnú vetrovku som ani nestihol vytiahnuť z brašne. Úkryt sme našli na terase nejakej chaty.

 

Útočisko

Matejovi sa okrem smoly na päty prilepil aj ovčí trus.

Smola na pätách

Mimochodom, ovce sme v tých kopcoch stretávali na každom kroku. Bežne si vykračovali po ceste alebo hoveli v jej blízkosti bez veškerého dozoru. Možno boli také trénované a každý večer sa vracali do svojej maštale. Alebo ich chovatelia v lete vypustia do lesov a v jeseni pozbierajú to, čo zostane. Nech je to už tak či onak, ovce majú v Nórsku vždy prednosť a je jedno, či idú sprava.

Daj prednosť v jazde

Zmáhal nás už hlad a smäd, tak sme zabili dve muchy jednou ranou a uvarili si polievku z dažďovej vody. Keď prestalo pršať, vyhrnuli sme si rukávy a pustili sa na férovku s tým, čo z kopca ešte zostalo. Po 15 km stúpania, prišlo asi rovnako dlhé klesanie v podstate až do Lillehammeru.

Lillehammer

"Prešli sme asi "len" 80 km, ale zdalo sa nám, že máme v nohách dvakrát viac ako prvý deň. Pôvodne sme neuvažovali, že sa v Lillehammeri zdržíme, ale keď nám na čelo opäť zaklopal dážď, nechali sme sa presvedčiť. Stan sme už stavali za riadneho bubnovania kvapiek na našich chrbtoch. Všetko sme vybaľovali v stane, ktorý má byť síce pre dve osoby, no dvom veľkým chlapom je pritesný. Naše myšlienky zachvátil skepticizmus. Pýtali sme sa sami seba, či má zmysle takto pokračovať. Hľadali sme možnosti ako ďalej. Či ísť, či neísť, či biycklom, či sadnúť na vlak, či na sever, či iným smerom. Nálada nebola dobrá, až sme napokon zaspali. Bez večere, bez sprchy, bez umytia zubov. (Travel Notes, 2.7.2012)"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?